vitaj úzko ?!
Konštantná radosť je niečo, čo zo zásady nemôže trvať večne. Zanevreli by sme na náš osobný rozvoj a zrejme by náš osobný rast nemohol akcelerovať. Po včerajšej zaujímavej diskusii, kde sa neurológ vyjadroval k momentálnemu a v podstate dlho trvajúcemu stavu homogenizácie spoločnosti, či vytvorenie závislostí na sociálnych sieťach ktoré terajšia atmosféra len utužuje, a výstup z rozbehnutého vlaku, má jediné východisko. Rozprávať, šíriť a premýšľať ako by sa dalo smutno a ničotnosť odvrátiť a obrátiť tam, kde to bude pre nás útočiskom, kde prečkáme a bude lepšie, len sa z toho nepotamto (pôvodne som chcela byť drzá, ale nebudem). My sme sa mali veľmi dobre až zhýralo. Tento nekonečný stav absolútnej slobody by v našich očiach mal a mohol trvať už navždy. Neboli sme pripravený na sek ktorý nastal. Tento sek stále trvá a aj napriek abnormnej motivácii a pozitívnemu razeniu sa veľa týchto hlasov stratilo, pretože sily dochádzajú. Psychicky, fyzicky a energicky. Nevidela som mojich kamarátov neskonale dlho a byť zavretý medzi štyrmi stenami nieje východná terapeutická metóda pre nikoho. Nik sa necíti nadšený z obmedzenia našich aktivít. Avšak ,sme sociálny takže nám ide o blaho všetkých, to znamená, držíme. Ťažné kone toho unesú veľa a dokonca pri tom ani neuhnú okom doprava, majú klapky, a tak idú len v linke.
Diskusie strieľajú zo strán na stranu a pomerne ťažkopádna nálada nás vracia späť na zem. Trošku viac do myšlienok toho ako je dobre mať základné potreby. Tie, ktoré nie sú samozrejmosťou pre mnohé krajiny sveta. Máme toľko pitnej vody, že ju používame na splachovanie. Kto to má? Zadok si utierame niekoľko-vrstvenými papierovými kockami. Kto to má? Vyhadzujeme kvantá potravín pretože netreba hospodáriť a zjesť všetko čo máme? Tento blahobyt nám riadne zalinkoval dráhu. Nastúpili sme na spotrebu a len spotrebu, no tú stopu čo tu vytvárame každý deň. To nič. Vyhodením odpadkov z našich obydlí zabudneme, že sme aj niečo vyhodili. Naše milované a krátkozraké Slovensko a najmä rozhodnutia ktoré nepomáhajú obyčajným ľuďom, pomáhajú tým ktorí by sa mali väčšiny vzdať, pretože ju nenadobudli počestne (netvrdím, že všetci). Škoda, že múdro v nadobudnutí nekoreluje s múdrom púšťania naspäť do obehu.
Reflexie, ktoré nám dáva toto obdobie trvajúce už rok má obsiahli dopad na životy nás všetkých. Dáva veľa priestoru na prehodnotenie a vzdelávanie sa. Dozvedanie sa a otvorenie očí doširoka. Možno práve vďaka tomuto ľudia pochopia základné nutnosti v znížení svojho apetitu po krátkozrakom šťastí. Možno ľudia vymenia igelitky za látkové tašky. Možno odpadky nebudú všade okolo zberného odpadu, ale priamo v ňom. Keď sekera vystrelí veľmi vysoko, možno sa naša a mladšia generácia zameria na to - Ako triediť odpad - pretože MY na Slovensku sme v rebríčku štátov na veľmi plačlivom a zahanbujúcom mieste. Možno vymeneníte colu za bylinkový čaj a hamburgery z obľúbenej siete, (kde stojí viac aut ako na testovanie) za šalát so špenátom. Blikne tá kontrolka? Nie sme Američania, Briti a ani Taliani. Možno ľuďom blikne že máme úplne iné kultúrne zázemie a tiež, že tradičné receptúry sú tradičné, naše. Tak ako že texty lokálnych umelcov, divadelníkov, majú absolútnu hĺbku a väčšinou ich priemerný slovák nepozná a už vôbec nie po mene! Je tu veľa skvelých vecí, produktov ktorými sa slováci môžu pýšiť. Je tu veľa fascinujúcich ľudí, ktorí robia veľké zmeny v sebe a pre druhých. Je ťažké tu žiť a vytvárať hodnotné výstupy a zároveň ľahké vďaka toľkým možným únikom, ak do toho nepočítam momentálny núdzový stav. Sú tu možnosti, veľa možností ako zmeniť tieto zvláštne vibrácie a náladu štátu, ktorý spolu s médiami teraz tvoria absolútne toxický nepomer.
Myšlienok je kopec a nápadov aj tri. Viem, že je v mojom okolí mnoho ľudí ktorí to vnímajú podobne. Ktorí sa tiež v svojom živote chcú postaviť za zmenu a trošku rebelovania voči konzumu a ľahkej nahraditeľnosti, ktorá zásadne neplatí pri pracovných pozíciách a pracovnom trhu. Ešte stále mi moja hlava neberie spôsob a prístup ktorým si hodujú spoločnosti existujúce a ponukajúce prácu. Majú rozvíjať Slovensko vpred a nie ho brzdiť, alebo zahubiť len pre nedostatok otvorených poklopov v prijímaní vĺn. Toľko ľudí, ktorí sú šikovní, nedostanú príležitosť na to, aby mohli robiť to čo ich baví. Príležitosť si musíme totiž vytvoriť sami. Keďže prístup vládnych príslušníkov voči obyvateľstvu je mizivé zrkadlenie ich tváre v odraze od telefónu. Skláňam sa pred odvážlivcami ktorí vytvorili svoj vlastný projekt, zrealizovali ho a teraz sa ho snažia ochrániť kedže môže mať do budúcnosti stúpajúcu tendenciu a význam. Bavia ma malé farmy, cool matky čo pečú chrumkavý chleba a tiež neotrelá kreativita šitia. Tiež je super pozorovať projekty, ktoré chcú prispieť k väčšej udržateľnosti a zamädzení v tvorbe toľkého odpadu. Nehovoriac o ľuďoch, ktorí chcú podporiť mentálne zdravie ľudí vďaka športovým výkonom na svahoch, či študovaným ľuďom pre pomoc v stravovaní.
Och, keby každá domácnosť zmenila jednu vec, keby sme jeden druhého potiahli a zmenili dve veci! To by bolo veľké niečo. Krok po kroku to veľké niečo ide. Toľko veľa a ešte viac otáznikov visí nad hlavami nás všetkých. Ja len že je fajn to zdieľať. Ešte lepšie sa motivovať. Lebo samému je ťažko ale vo veľa ľuďoch, revolúcia. A to by sme tu na Slovensku potrebovali ako bič. K tomu biču Vám aj pekný večer poprajem :) koniec mudrovania.