T i c h o # 4

Ak sa ma niekto opýta, čo je v mojom živote najrozsiahlejším - musím mať - a to každý deň, neobmädzene, je to rozhodne hudba. V bežnom rutinnom pražskom dianí sa ňou obklopujem až do takej miery, že bez nej nemôžem absolvovať ani cestu výťahom. V podstate je to taká malá/ veľká závislosť. Každý z nás sa obklopuje tým, čo mu spôsobuje emóciu, či už smutnú, veselú, zamilovanú alebo melancholickú. Niekto cvičí s hudbou, iný sa počas playlistu sprchuje, chodí, prechádza sa. No a ja s ňou napríklad aj pracujem a to nie len v rámci príjemného spestrenia na kacelárskej stoličke.

 Milé Rádio 1, ktoré mi tak chýba. Ranné rozjasňovanie dňa má v O n air štádiu nadvznášajúci pocit. Prirovnala by som to k vítaniu slnka v jóge. Cítite sa skvele. A viete si predstaviť, že sa tou hudbou predávkujete a vlastne už nerozpoznáte, na čo Vaše uši reagujú a čo nie je až tak zhodné s Vašim naladením? Tuším, že sa to deje úplne vo všetkom, keď je tej činnosti viac ako je potrebné. Prehlcujete sa. A ja som sa z hudby a emócii, úplne vynulovala. Stala som sa závislá a nedávkovala som ju rovnomerne.  

Keď si predstavíte realitu a fantáziu, ktorú variantu máte a uplatňujete ju v bežnom dni viac? Realita Vás udržuje v prítomne a fantázia v lietajúcich až levitačných končinách minulosti, či budúcnosti. To čo sa deje vo fantázii sa rozhodne nedeje teraz. No a popri mojich dňoch na Srí Lanke som s prebudením prišla na to, že vyplňujem ten zabehnutý stereotyp hudbou a tým pádom úplne ulietavam z prítomna. Akoby som ani neexistovala. S odstupom od môjho klasického fungovania, ma prekvapuje do akej miery na seba a tu a teraz totálne zabúdame, len preto lebo už je pre nás všetko bežné. Poznáme cestu z miesta A do miesta B, nepotrebujeme sa sústrediť. Sme ako chodiace automaty. Popri vnímaní detailov obrazových, vypúšťame všetky ostatné vnemy - najmä sluch. Dalo by sa povedať, že dobrovolne presicujem svoje sluchové kráľovstvo. Existuje ale ešte viac prívlastkov, ktoré by som našla v nerovnováhe a možno až prepísknutí ( knihy a káva). 

Je to už mesiac, čo som nepočúvala hudbu intenzívne, tak ako v bežnom procese. Keď teda nepočítam cestu lietadlom a meditáciu so západom slnka. Ticho lieči. Nie len že mám pocit, že som viac prítomná, ale pociťujem predovšetkým vnímanie, ktoré je ďalekosiahlejšie. Vôkol domu v ktorom žijem je džungľa. Zvuky od cikád, cvrčkov, rôznych, vtákov, opíc. Hudba samotného oceánu, ruch z mesta a opäť natural tóny. To všetko stačí pre rozvynutie prítomna. Áno všetkého vo veľkom množstve škodí. Evidentne a zjavne môže k drogám spadať aj hudba. Dokáže byť zhubná a je lepšie si ju dávkovať tak, aby sme z nej vedeli mať pôžitok a aby sme pociťovali to čo skutočne máme. Ideálne, bez vytvorenia závislostí - čo je skutočne kategória vízvy. 

Centrum, či stred osobnosti, nie je jednoduché pre porozumenie. No pri hlbšom preskenovaní tohoto ,,problému,, ma nenapadá nič zmysluplnejšie ako sa zastaviť a nechať to padnúť na úrodnú podu. Takže budem pokračovať s očistou od hudby, aby som si k nej našla zdravší a nie až tak závislí prístup. 

Našli ste sa v tomto filme aj Vy? Vykresľujete si svôj deň fantazírovaním aj vďaka hudbe? Do akej miery si túto závislosť uvedomujeme, je otázne.