* presence

Tichá a predsa hlučná. Liečivá no aj ničivá. Príroda je neuveriteľná sila, ktorú my ľudia veľmi radi podceňujeme. Keď máme všetko a sme v blahobyte, zabúdame, že boli aj horšie časy kedy sme až tak veľa nemali a keď tie horšie časy prídu, neprípomíname si ako rýchlo sa vieme mať opäť dobre. Naivnou predstavou som sa domnievala, že bublina, ktorú som si vďaka ostrovu vytvorila, nemože zasiahnuť realita chaotického sveta z domova. Až na to, že ten chaos pricestoval aj sem. Nie je to ani tak chaos ako nevedomosť. To, že niečo nevieme, ale neznamená, že časom sa neukáže prečo sa tak vlastne deje. Island je ostrov, ktorý je síce odtrhnutý od Európi, no v zásade je závislý na celom svete. Nechcela som si to pripustiť a teraz som očitým svetkom ako krehkí je nie len domov, ale aký krehký je celý svet, ekonomika, aký krehký sme my ľudia. Problémy ktorým čelíme vďaka ochoreniu rozmáhajúcemu sa celosvetovo je, že strácame ľudí, tých ktorí sú krehkí či už koli veku alebo koli chorobe a oslabenej imunite. Niečo v čom normálne vyspelé krajiny predsa nemusia čeliť pretože sme natoľko vyspelé, že sa nás problémy chudobných rozvojových krajín netýkajú. Je zvláštne, že v toľkých zemiach rozvojových krajín umiera tisícky ľudí denne na nedostatok pitnej vody, na nedostatok jedla a ochorenia z nečistoty a vtedy o tom nikto nevie. Áno vieme, ale nežijeme tam a tak nás to neohrozuje a my preto nič nemusíme robiť - veď oni si nejak poradia. 

Od začiatku roka sa rozmohol vírus, ktorí je momentálne postrachom mediálnych sektorov, príbytkov, ktoré boli pred tým odolné voči čomukoľvek, najmä pocitom toho, že sa predsa nič nedeje. Deje sa, ale vo vyspelých krajinách, kde sa s takýmto niečim absolútne neráta. A tak sa ztrhla mediálna šikana, samozrejme opodstatnené obavy - veď ide o nás vyspelé krajiny, kde umierajú ľudia. Štáty uzatvárajú hranice, robia sa opatrenia aby sa tomuto vírusu zabránilo a ľudia sú uzatvorení do karantény. Všetky tieto opatrenia sú pochopiteľné a v záujme nášho svedomia by sme s tým všetci mali zaobchádzať nanajvýš citlivo. No keď by som sa vrátila v čase pred tým ako všetky správy a opatrenia vypukli a prihliadnem na pozorovanie kam odpovede na otázky smerujú by bol rozhodne - blahobyt. Európa a spolu s ňou kontinenty, ktoré prekypujú blahom. Je všetkého nadostač a možno, nie možno, je prebytok. Jedna domácnosť má dve, či tri autá. Každý sa preteká o to kto bude mať žiarivejšie a lepšie označenie na jeho čele. Ľudia si berú požičky na spotrebiče, dovolenky defakto na celý ich život. Obchodné domy sú preplnené značkovými predajňami a tovarom privážaným zo zahraničia. V pulte je tridsať rozličných druhov cereálii, ešte viac druhov pečiva a nespočetne druhov ochutených nápojov, ktoré spestrujú chute celej populácii. Mohla by som menovať stovky, či tisícky ďalších vecí, ktoré kolujú v zozname, čo by som si kúpil. Otázkou je - potrebujeme to? Je to vždy tak jednoduché a my si to robíme vždy komplikované. Bola by som hypokrat keby som nepovedala, že aj ja si rada doprajem dobré jedlo, značkové oblečenie nad ktorým dlho premýšľam pokiaľ po nejakom siahnem a samozrejme dovolenky a lety. Toto všetko mám na svojom zozname aj ja a úprimne, veľa krát sa uzemňujem. Uzemnenie je správna vec. A myslím, že to uzemnenie potrebujeme všetci. Je to ako varovný signál, ktorý na nás nemože mávať výraznejšie. To na čom asi záleží absolútne najviac je, že zabúdame akú hodnotu máme my sami. A to akú hodnotu majú pre nás ľudia ktorých ľúbime a ktorých si vážime. 

Šíriaci sa vírus je ako zrkadlo našej márnivosti, ktorý by nás v najlepšej forme mohol vrátiť na zem a premýšľať viac ludsky. Ja sama čelým otázkam na ktoré si ešte neviem odpovedať pretože nie som doma. Všetko sledujem zo správ a na začiatku som si hovorila, plán mám. No tie plány sa vlastne markantne zmenili, takže plány nemám. A príde mi to ako solídna skúška zdravého rozumu ako oň vlastne pečovať a nepodľahnúť stresu a histérii. Pracujem na dennej bázi s ďalšími cudzincami, ktorí si platia za to aby videli najkrajšie výhľady a neprekvapivou správou je, že sú to ľudia z najviac ohrozených krajín šírenia. Znamená to teda, že už som chorá aj ja? Ak áno, ja budem v poriadku, ale čo keď sposobím útratu niekomu inému? Žijem v tak izolovanom mieste kde keby som neprišla do styku s inými národnosťami, asi by som moj čas strávila s partou kamarátom lozením po horách a ľadovcoch. Lenže opak je pravdou. Island je síce pomerne veľký rozlohou, ale obyvateľov až tak veľa nemá a ja sa cítim zodpovedná. Spoločnosti sa strachujú o úpadok, ktorý už vlastne nastal. Veď ako by aj nie, ostrov žije len z turizmu a to je strašiak veľkého rozmeru. Tieto strachy krúžiace v našej blízkosti sú veľké, týkajú sa nás všetkých. My všetci sme kolektívne zodpovední za to ako sa k situácii postavíme. Čím skor sa vírus zastaví, tým rýchlejšie sa všetci zotavia a možno nájdu klud a to čo nezažili veľmi dlhú dobu, lásku so svojimi blízkymi. Je zvláštne o tom premýšľať v tak veľkom rozmedzí. Ale peniaze pre nás asi nikdy nemali tak veľkú hodnotu ako to je v posledných piatich až desiatich rokoch, no zároveň nikdy nemali tak veľkú podhodnotu toho čo pre ne obetujeme, aby sme ten blahobyt mali. 

Príroda je veľmi silná a možno len veľmi silnými zbraňami trasie na korene, ktoré sú vo vnútri zdravé, len koruny opadali a prehnívajú. Možeme zmeniť veci, ktoré uzdravia celý strom? Ľudskosťou, vnímavosťou? Tým, že sa zastavíme a vypočujeme si čo nám chce povedať sused aj keď je to len hlúpa otázka o počasí? Ľudstvo sa nikdy nemalo zle, ale negatívna myšlienka a negatívne činy robia všetku prácu za nás. Možno je čas tú vodu uzdraviť a tak máme možnosť urobiť naše rozhodnutia zdravšími, lepšími a srdečnejšími. A najlepšie na tom je, že je to úplne zadarmo! 

Druhou ideou by bolo, táto je avšak silne neromantická, že tento vírus bol vyprodukovaný umelo. Tak aby ekonomika zažila ďalší otras a to opäť urobilo značku na blahobyte. Tí ktorí platia splátky budú mať ťažšie životy, tí ktorí budovali ťažko, tvrdo a záleží im na tom čo vybudovali, prechádzajú mentálnym očistcom. Ale vedie to len k ďalším zmenám a tie sa dejú nezávezne na tom, či ich chceme alebo nechceme. Nech už táto epidémia vznikla prirodzene, alebo z plánov ľudských ziskov na nešťastí ďalších je silné tvrdenie, no určite nie som prvá a ani posledná ktorú tieto stanovy napadli. Musíme sa na vzniknutú situáciu adaptovať. Presne v týchto časoch sa ukážu charaktery ľudí, vlády a najmä na srdci jednotlivých národov. Slovensko je malá krajina, ale má veľmi šikovných a pracovitých ľudí, ktorí čelia problémom a chcú im čeliť. Tajne verím, že moja generácia ľudí prechádza duševnými transformáciami a tak aj intelektuálnymi, no a neoddeliteľne ľudskými. Poznám mnoho úžasných bytostí z domova, ktorí pohli svetom v sebe a okolo seba a skutočne verím, že týmito zmenami sa pohne veľa dobrých vecí dopredu a nahor. Že tie stromy vyrastú a ľudia stratia záslepky sebeckosti a naopak, prehĺbi sa ľudskosť, nech už je situácia akákoľvek. Peniaze vždy boli a vždy budú, no my na tomto svete máme ďaleko vyššiu povinnosť než rátať čísla. Pretože označenie dobrý človek može mať ďaleko vyššiu cenu ako označenie bohatý. Pri čom dobrý a bohatý sa so sebou snúbi. Akonáhle máte túto cnosť, ste viac než bohatým.