prierez *

V mojom novom domove rozvoniava čerstvo usušená levanduľa. Plamienok sviečky si svižne tancuje a ja si nalievam do pohára mierne teplý čaj. Návrat z Islandu som si predstavovala ďaleko aktívnejšie a to, že tých plánov sme mali v kalendári parádne veľa, zúžili sa na tri pekné dni. Trošku som to neodhadla so svojimi silami. Veď niekedy si zmyslíme a zrazu nemyslíme, len konáme. No a tak to dopadlo aj v mojom prípade. Dva týždne s neutíchajúcou bolesťou v krku, mandľami ako veľmi prezretými kokosmi a večne spotenou perinou. Nedala som to bez antibiotík, teraz to musí výjsť s nimi. 

Krásne indiánske dni som strávila v posteli. Po kopcoch som toho veľa nenabehala a tak nejak vo mne zostala nevypovedaná pravda, ktorú vám šplechne niekto do tváre nepripravene. Ono sa to niekedy nedá inak, asi. Po dvoch mesiacoch v krajine, ktorá mi je srdcu blízka, mi prestávajú byť blízky ľudia - turisti.

Tento rok bol od začiatku v tmavších farbách. Všetci sme len čakali, kedy sa to zlomí a prestane to byť taký Mordor. Nemala som najlepšie obdobie a tak ako som bola nadšená minulý rok, po predlžovaní pandemickej fašie zo strany krajiny, sa mi stále viac sťahovalo hrdlo. Nebola som jediná na ktorú to celé doľahlo až po Novom roku. Doslova som odpočítavala dni a to sa ešte len začali počítať nanovo. Zima bola pekná, veľa snehu a ja som si vyskúšala skialpy, ale aj to, že lyžovať som nezabudla! Čo bola pre mňa veľmi potešujúca správa.  Už teraz sa neviem dočkať keď napadne sneh! 

Dostala som sa známostnou náhodou do Zero Waste obchodu. Tam som si pripomenula, že mi už nie je dvadsať a takúto prácu robiť nemôžem bez toho, aby som nebola vlastník. Vydržala som tam so zaťatými zubami asi mesiac, ale celú tú dobu som uzurpútne hľadala prácu, ktorá by mi dávala aspoň trošku zmysel. 

Vždy som veľa písala. Na papier. Ten som zakladala do šuflíku, na stenu, ale tiež krúžidlom do drevenej dosky stola v škole. Nikdy som sa nepriznala, že som to bola ja! Nikto to na mňa netipoval. Tak ako nik netipoval, že som počúvala the Offspring, Joy Division, alebo Davida Bowie-ho. Mám zapísaných toľko denníkov, že si ani nepamätám ich počet. Píšem stále, vždy keď mám toho veľa v hlave. Je to pre mňa uvoľňovacia metóda koša. Často krát si vôbec nečítam, čo som tam vykúzlila a počítam, že väčšinou tie vety nemajú hlavu a pätu. No a práve z toho dôvodu som si aj tie zmyslupnejšie písanice založila blábolmi a nikdy neobjavila. Sú niekde tam a asi by bola strata času to recyklovať. 

Inu, veľmi dobrá vec spojená so štúdioum jazyka a médií, dáva jednoduchú rovnicu. Dostala som možnosť robiť copywrite! napísala som pár článkov a všetko sa nejak ubralo novou linkou, ktorú som nepredpokladala, že sa stane. Stále si neverím v písaní na 100%, ale učím sa dôverovať tej mysliacej váze, ktorá v sebe nosí veľa a ja to potom môžem kresliť najskôr do poznámok a potom do počítača. Viem, staromódne, ale to písanie má v sebe úplne iný psychologický a kreatívny rozmer! Nová práca, áno! 

Už istú dobu si plávam na farebnom obláčiku. Keď robíte vo svojom živote nesprávne rozhodnutia čo sa mužov týka, tak si v jednom poviete dosť. Ono aj dosť bolo. Ak som na niečo šťastie v živote nemala, tak to boli muži. Začiatok skvelý a potom horšie ako prudko z kopca a riadny tŕň v srdci. Niekedy som tú jazvu zašívala pekné roky. Najdlhší som ťahala nikoľko rokov, zaryl sa tak hlboko, že to skrátka zjedlo svoj čas.. Ten posledný bol kamarátsky omyl, ktorý mi jasne zdelil ako je dôležité veriť intuícii a keď niečo nemá byť, tak to nemá byť! Nuž aj z toho som sa snáď poučila. Písala som o farebnom obláčiku. Ó áno, je pekný, mäkkučký a pohodlnný. 

Stále som sa pýtala : ,, Kedy budem vedieť, že to je On? '' Nikto to nevedel popísať. Dokonca ani kamarátka v mužskom pohlaví.. Najlepšie je, že sa na to dá prísť po vlastnej osi. Skrátka to viete. Ako to tak býva, vyčistíte jedno a otvorí sa druhé, tretie a štvrté! Otvorilo sa veľa otázok, ale veľa sa ich zodpovedalo. Dni plávajú, sny sa napĺňajú a to som si ich splnila tento rok niekoľko. Veď z temna sa vždy zjaví malý lúč svetla. Keď ste dostatočne akčný, máte ho. Chytila som ho za tú najtenšiu časť a nepúšťam. Až tak, že zaplavil celú miestnosť. Zaplavil celé moje srdce a spolu s ním aj to ďalšie. Láska má úžasnú moc. No i napriek jej moci som si vyplnila niečo po čom som túžila ešte o krok silnejšie. Návrat na sever. Island má pre mňa magnetickú príťažlivosť a keďže je to už skôr môj domov, vraciam sa tam s otvoreným srdcom. Naladeným na nekončiace svetlo , ktoré som hľadala celý predošlý rok. Podarilo sa. A aj napriek zamilovanosti som odcestovala. On ma nechal ísť a naplniť kúsok z pohára, ktorý som nestila predošlý rok. Je to celé ako nejaká farebná skladačka pochopenia toho čo musíme. Keď nás srdce a duša ťahá, znamená to jediné - Choď! 

Tešila som sa tak veľmi. Letela som do krajiny elfov úplne v inom rozpoložení ako kedykoľvek predtým. Tento krát som tam neletela so zlomeným srdcom, sama, alebo s plno nevyriešenými vecami. Letela som za svojimi kamarátmi, za mojou islandskou rodinou, bez muža do ktorého som sa zamilovala. Emócia a fakt, ktorý ma buchol do hlavy hneď ako som uvidela ľadovcové rieky bol odzbrojujúci. Ako keby som pochopila niečo čo mi nikdy nenabehlo. Veľmi jednoduché. 

Strávila som v rozličných krajinách toľko času, stretla mnoho ľudí aby som to všetko pochopila v jeden moment. V lietadle pred príletom do Keflavíku. Spustili sa mi slzy ako malému dievčatku. Keď nájdete domov, ktorý nemusí byť nutne zakotvený v betóne. Môže stáť na nohách, ktoré sa presúvajú. Lebo keď viete, že ten domov žije a rastie vo Vás, vo Vašom srdci a je zdieľaný myšlienkami, emóciami a spomienkami s blízkymi, netreba ho viazať. To je ten správny ukotvený domov. Aj keď by prišla akákoľvek skaza, tento domov bude chránený Vašim srdcom a ostane stáť. Nie krajina, ale srdce je ten domov. Ten si tvoríme len my sami a je neskutočné, že mi to trvalo takú dobu, kým som to pochopila. V ten  moment sa plač ešte viac rozprúdil, pretože som vedela, že tento pohľad bude na dlhú dobu posledný. Moje srdce je doma s mojim mužom. A byť od neho na toľko týždňov bola skutočne výzva, ale taká, ktorú som potrebovala zažiť, pretože som si ju nikdy nedopriala. On mi ju doprial tiež!