# Kandy 8

                  Kto nezažije, ten nepochopí. Po malebnej a romantickej, i keď turistickej Ella, som nastúpila do skloňovaného a toľko opisovaného vyhliadkového vlaku, ktorý sa linie pomädzi zelenou a Srí Lanskou vysočinou. Je to známa atrakcia a opäť, vobec nie zbytočne ospevovaná. Nikdy som tak krásnou cestou neprechádzala vlakom. Nie len preto ako je koľajnica umiestnená (vrch svahov a roklín, alebo skrz zelené kopce tunelmi), ale tá atmosféra. Úplne v tom vlaku tepal život, mimo iné jeho maximálne vyťaženie kapacity. Tí, ktorí cestujú vlakmi a českými dráhami, poznajú, že počas preťažených dní, piatkov, nedelí je lepšie zakúpiť miestenku. V prípade lanskej dopravy je to tak, kto skor melie, ten skor sedí. Tak preplnený vlak som nikdy nevidela. A rozhodne som nevidela ani tak odhodlaných predavačov roznych pochutín. Ak nestíhate jedlo, tieto pálivé drobnosti Vám zachránia hladovovú krízu, ale aj spestria cestu. 

                Cesta z Ella do Kandy bola nekonečná a keďže som vybrala stred týždňa, preplnená. Našťastie som sedemhodinovú cestu sedela a tak som mohla vychutnávať výhľady, ktoré táto trať ponúkla. Za toľký čas som stihla pozorovať domácich, počúvať náhodných pouličných hudobníkov. V žiadnom prípade si nepredstavujte krásavcov s gitarou a sexy bradou. Ale skor malých scvrknutých starčekov, ktorý majú v ruke bubienok a budú stáť pri Vás kým im nedáte aspoň sto rupiek. Pre mňa bol zážitok len to ako sa dokázali celé tie zmačkané chuchvalce domácich a turistov premeniť v tekutinové zloženie. Ako sa dokázali predavači, aj napriek tomu, že nebolo na to miesto, predrať v tomto nahustenom priestore a predávať. Jednoducho, keď to nevidíte, nechce sa Vám veriť vlastným očiam. 

                   Kandy je druhé najväčšie mesto Srí Lanky, hneď za Colombom. Po výstupe som sa cítila ako človek, ktorý chce narušiť integritu skupine. Už len tým, že mám svetlé oči a kraťasy, som posobila viac než turisticky a ešte aj nezdvorile. Utekala som sa ubytovať do hostela, ktorý som vygooglila cestou. Booking je v tomto fakt pomocná ruka najvyššieho a najjednoduchšieho kalibru. Akonáhle som sa zložila, premohol ma úpenlivý výkrik mojho žalúdka, po takej náročnej presúvacej trase. Vybrala som sa na prvý špacír po okolí. Chaos a hluk veľkomesta ma neprekvapil, ale predsa len po Ella, bola to trošku facka. Zeleň a tichšiu atmošku mám na oddych asi radšej. Po 20 minútach chodze som stretla skvelú lokálnu kantýnu, kde boli samí domáci. Vedela som, že toto je tá správna voľba, kde bude super jedlo. A mala som pravdu. Vybrala som si rice and curry, poctivé domáce. Sadla som si k jednému stolu s ďalšími domácimi a pustila som sa do svojej porcie viete ako? No predsa rukami. Nik z lokálnych nepoužíva príbory. Takže som úplne popustila uzdu svojmu príchodu a nadšene som si vychutnávala domáce po domácku. Nevadí mi sa zašpiniť. Ryža so všetkými prímesami, ktoré pri tom ponúkajú sa výborne zmieša a ruky tomu pomožu k takzvanému úzavretému kruhu, zakúsiť to domáckym sposobom. Samozrejme pre domácich zákazníkov som bola najväčší úkaz, no po chvíľke sa neostýchali a jedli so mnou za jedným stolom. 

                        Sviatok zamilovaných vo vzduchu a ja široko ďaleko bez nikoho. Už pri jedle som si všimla umiestnenú pekáreň oproti cez ulicu. A jasné, že som si to urobila pekné. Vybrala som si kokosovú sušienku a muffin z banánov. Neviem si predstaviť krajšie povedanie mojmu telu - mám ťa rada (ale nejedz toľko). No a čo. Veď celý život sa ohliadame na jedlo a keď ste na druhom konci sveta je fajn vyskúšať všetko. Aj keď za daň jedného/dvoch kg naviac. Prvý deň Kandy skončil dlhým spánkom z vyčerpania.