F e m m e >> >
Vydýchnutý horúci vzduch sa vzpiera v chladnom októbrovom tichu. Predkladám nohu pred nohu a unikám z tej šialenosti ktorú teraz riešia všetci. Je toľko skloňovaná, že človek si nemusí robiť prílišnú námahu a vyslovovať názov. Možno by už nemusela niesť pomenovanie, presne tak, ako Ten ktorého netreba menovať. Kráčam. Je ešte tma. Držím v ruke nožnice na rastlinky, pretože už je ten čas, kedy potrebujem do svojej amatérskej herbárnej zbierky pridať aj šípky. Chlad ešte nevytvoril inovatku, ale hmla ktorá sa nepredrala vyššie a nerozplynula, mi bráni vidieť v diaľke cinkajúce stádo oviec. Sfarbená tráva dohneda, všade popadané lístie a blato na topánkach. Tieto moje úniky od civilizácie majú toľko veľa vysvetlení a možno takých, ktorým nik nebude rozumieť, ale to mi neprekáža rovnako ako ochladenie mojich rúk. Skrehnú rýchlo. Sú tak krehké ako zmrznuté listy, rozpadnú sa na prach. Tak ako vie byť krehká duša ktorú nás učia neobnažovať, veď čo keď by ju niekto pokrčil. Nešliap po nej ani Ty, ani ja, ani nikto! Ľudia vedia byť aj hlúpi a aj zlí, ale na to aby niekto pošliapal po niečom čo nepatrí do ľudských rúk, nie je v našich silách. Počúvam rôzne zvuky a čakám aká téma sa počas môjho ranného výjazdu otvorí. Prichádza veľa podnetov, niekedy príde niečo okamžite. Inokedy musím počkať deň, týždne a niekedy až mesiace.
Keď som objavila prvý holý strom na ktorom trčali len červené hlavičky, vedela som, že myšlienkou musí byť ženskosť. Slovo skloňované toľkými rôznymi spôsobmi. Uchopiteľné, znevažované či znásilňované dobami dávnymi, ale aj terajšími. Výhodou je, že v dnešnom technickom a informačnom období vieme, že je to len pár úderov na klávesnici. Zoskupenie písmen a podstatu toho slova tvorí individualita každej jednej bytosti zvlášť.
Podstatné meno nad ktorým veľakrát uvažujem. Čo vlastne znamená pre mňa? Keď som žila v Prahe a kráčala hlavnými ulicami kde sa pretŕčalo a špacírovalo tisícky ľudí, rada som ich pozorovala. Je to ako živý prenos z televízie, ale reálny. Ľudia v ňom hrajú samých seba a bez toho aby vedeli sa na nich niekto díva. Je pekné vedieť a povedať : ,, To je ale krásny človek!'' V tú chvíľu v podstate jedno či muž alebo žena. Každý nesie nejakú energiu, ktorá na seba pritiahne pozornosť niekoho iného. Aj preto je skvelé nachvíľku od seba odstúpiť a vidieť. Každá žena je fascinujúca, iná. Od tvaru očí, pier,nosu až k postavám, ktoré ohromujú mužský svet celé tisícročia. Ženy majú tvary inšpirujúce výtvarníkov, hudobníkov a mužov vo všetkých špecializáciách. Od útleho veku muža je žena ako silne svietiaca hviezda ku ktorej sa každým istejším krokom približuje k volajúcemu cieľu. Niekedy je ťažké veriť, že naša energia môže mať na niekoho tak veľký dopad.
Pozorne sa započúvate do rozprávania sestry, kamarátky alebo susedy. Každá jedna z nás rieši inú dilemu. Jedna je veľmi štíhla a nevie pribrať, druhá je zasa veľmi nízka a má široké ramená. Pri tichom sŕkani kávy sa dozviete veľa zrkadliacich slabín, ktoré ženy samé na seba povedia. Ja sama nie som výnimkou. Od nepamäti som riešila problém odstávajúcich uší, ktoré sa neskôr v modelingu osvedčili ako zaujímavá súčasť mojej nesebavedomosti. Ďalší v poradí bol zadok a boky, taká rutinná klasika váha. Jeden krát moc málo, inokedy priveľa. Taká večná naháňačka za perfektným obrázkom vytvoreným v našej krásnej hlave. Nehovoriac o ďalších zložitých chemických procesoch prebiehajúcich v našom tele. Som najviac vďačná, že štúdie na pochopenie ženského tela, kedy prišli, pretože mi neuveriteľne zjednodušili život. Mala by sa na to sústrediť každá jedna z Nás, vedomosť o tom, ako Naše telo funguje môže ovplyvniť nie len Nás samé, ale môže markantne zmeniť a vylepšiť vzťahy s kamarátmi a aj partnermi. Má to veľký zmysel a tiež neodhalený potenciál.
Byť ženou má veľa skrytých podzložiek kde je ťažké sa orientovať, pootvoriť dvere do nejakých zavretých častí, a pochopiť kým v tej časti sme. Aj to, že chaos je nám vlastný, ma veľmi upokojilo. Hormóny, zmätok a do toho všetkého vzťahy. Totálna explózia. I keď sa zdá, že strašiakov máme viac než dosť, jediným strašiakom je naše vlastné zrkadlo ktorým si na seba svietime. Ako parádny efekt fungujú ľudia ktorých si pustíme veľmi blízko, to sa ešte len začne diať orchester.
Byť ženou a niesť toto označenie má dlhý historický model, ktorý sa vyvíja. Najskôr sme boli rodičky, zberačky, matky, neskôr sa z nás stali milenky, kňažky, chudobné alebo študované. Nehľadiac na titul, žene z nevedomého počinu povedali slabá. Slabšia ako muž. Eeej to by nebolo keby z tých rodičiek nevystúpilo zopár, ktoré nesúhlasili. Nuž nepoviem, revolver v gatiach a sexy klobúk by sa mi asi tiež páčil, ale predsalen mi ten smrad po pušnom prachu viac sedí k chlapovi. Keď sa z tohoto obdobia preberieme cez krásne rozprávkové princezné, do čarodejníc upálených na hraniciach, amerických kráskach s blond vlasmi až do dnešnej doby, zmenila sa forma. Avšak prenos je rovnaký, nepríde Vám? Žena má inú energiu ako muž, veď to sa tomu druhému pohlaviu na nás pači. My dokážeme tými našimi ženskými impulzmi toľko vecí ovplyvniť. Veľakrát sa stane, že sa ženy svojim vnútorným nábojom nakopnú tak silne, až si samé navodia mužský hormón. V malom množstve je to vítané, veď každý/každá máme ciele, ale čo keď je tej chcenosti priveľa? Čo keď sa tá váza pre - naplnila a preliatim vína stráca kontúry tej vázy? Niekedy toto preliatie vnímam silne. Žena sa nechá pohltiť výkonom, zabudne na seba a zrazu to čo bývalo ženské je viac v mužskej energii. V rovnakom zrkadle to platí aj u mužov.. Niekedy akoby ženy túžili mužov zniesť z tých vysokých stoličiek a chceli si dokázať, že vedia byť všetko, ale za akú obeť? Za akú stratu? A naopak za aké nadobudnutie? Fascinuje ma ako jedno sa vpíja a odtláča do toho druhého.. Týmito slovami nechcem nijak znevažovať nadanie a drive žien, dokážeme neuveriteľné veci. Už len to, že dokážeme celú svoju energiu vynaložiť na obhájenie nášho gendru v boji proti slobodnej voľbe každej jednej žene za potrat, nie len doma ale aj vo svete. Ako aj v boji proti násiliu, obťažovaniu a slovnému napadaniu. Každý zdravšie zmýšľajúci človek, či je to muž alebo žena, sa na týchto bodoch určite zhodne a neverím, že zdravý muž ktorý si váži ženu v celej podstate, by nebojoval tiež v prospech svojej partnerky alebo iných žien.
Odjakživa som bola na 100% v ženskej energii, necítim sa v tej mužskej vo svojej koži. Nehanbím sa byť smutná a plakať keď mi niekto/niečo ublíži. Netvárim sa hrdinsky a ani nemám potrebu tak pôsobiť. Aj tieto slabosti vedia byť vlastne obrovskou silou ku kreativite, k vyplaveniu našich strachov a tiež našou terapiou. Vôbec sa nebojím byť nezadaná aj na dlhú dobu, i keď je to za cenu počúvania stále tých istých otázok: ,, Už máš frajera? Kedy budeš mať rodinu? Budeš mať dom?'' Predsudky sa nájdu v každej dobe a samozrejme v istom období samé vyplavia naplaveninu navrch. No otázne prečo som vôbec chcela moje myšlienky o nás ženách nadhodiť je verím zrejmá. Veľmi si želám aby sme my ženy neopúšťali od našej prirodzenej energie. Veď prečo musí byť ťažké nechať si otvoriť dvere, odniesť si kufor alebo nechať si zaplatiť večeru, mužom? Aj ja som si myslela, že všetko chcem zvládnuť a zvládnem sama. Aj si to stále myslím, akurát, že tie niektoré veci si rada nechám uľahčiť a viem, že to podporí muža, otca, či kamoša v jeho motivácii tieto gestá robiť. Najlepšie na tom môže byť pripustenie si toho nežného a premeniť to na peknú zbraň, ale aj spojku s mužom. Verím, že tie naše polovičky s radosťou vyplnia to čo si prosí ich žena. Budú sa cítiť docenení a vzorčeky tlačené do hlavy im, čo mimo iné tiež nieje fér, sa stanú viac znesiteľné.
Je veľký dar byť ženou a pestovať si nežnú jemnosť aby mohla byť doplnená mužnosťou a tak sa vzájomne správne nakombinovala. Keby sme azda my ženy túžili v sebe tieto pekné pocity krehkých nás posilovať, možno by tie zženštilejšie prípady mužov odozneli a vytratili sa úplne. Viem, každej z nás sa páči niekto iný, ale keď žena prestane byť ženou ako môže ostať muž mužom?