> > > Ešte než zmiznú
Dokument od Jakuba Vágnera o ktorom som donedávna nevedela nič, rozpútal veľmi košaté diskusie. (link nájdete na konci článku) Tie hovory sa presunuli aj ku mne samej. Týka sa ma to. Ako človek, ktorý cestuje, podniecujem v sebe tieto kritické otázky často. Vďaka jednému skvelému cestovateľovi, ktorý si vyhľadáva destinácie, kde nieje pitná voda, kde ešte stále môžete vidieť autentickosť, sa vo mne vyrútilo veľa podotázok natoľko zaujímavých a podnetných, že mi nedalo inak ako napísať obsiahlejší text. Autentickosť, tá ktorá sa vytratila najmä z nás samých. Zápalila sa vo mne riadna fakľa a myšlienkové prívaly sa rozliali v texte.
Otvorila som dvere dokorán, chladný vzduch prešiel okolo mojich nahých nôh. Bosé chodidlá som zapichla do mrazom pichľavej trávy. Ešte stále je ostrá a nebáda znaky života. Chlad preberá moju pokožku, unavené a rozospaté oči reagujú citlivo na svetlo a celá sa chvejem. Cítim a rozoznievam v sebe prirodzenosť, ktorá ma spája s tou ľadovou podlahou zeme. Nevydržím sa prechádzať nahá až tak dlho a uvidia ma susedia. Ostražitosť na - nemôže ma vidieť nik - je silnejšia než rituál. Chlad ma premôže a ja sa strácam v teple domova.
Autentickosť. Čo pre nás toto slovo znamená a vieme ho vôbec slovne alebo emočne uchopiť? Vyrastala som v paneláku, neskôr žila vo veľkomestách a myslela si, že to je moja osobná cesta v nájdení autenticity. Už len to, akým spôsobom som bola vychovaná, ako som vyrastala, učila sa. To ako som prežívala filmy, vzťahy, pády, ale aj výstupy. Akých som stretávala ľudí od ktorých som kopírovala vzorce, ktoré oni okopírovali pri iných ľuďoch, či rodičoch. Každý niečo svojim spôsobom kopírujeme. Vzhliadame k niekomu alebo niečomu. Všetci sme jedineční, či už filtrujeme podľa preferencií obdobia v ktorom sa nachádzame, alebo len sme. Je to skutočne autentickosť, alebo len vytvorenie nás sámých v systéme, ktorý nás obklopuje a my už to ani inak nevieme? Vzorce a formičky sme dostali do vienka od rodičov. Tí ich dostali od tých svojich rodičov. Takto sa spúšťače predávajú z generácie na generáciu.
Naši rodičia mali/majú nastavené priority inak v závislosti k rozvoju svojej osobnosti. Tá nesledujúca bublina ľudí bola vytlačená akousi super silou vedomostí a najmä papiera na ne. Bez toho papiera sa totiž nedá existovať. Deti, ktoré už nemuseli vďaka svojim rodičom pracovať ťažko na poliach, si mohli dovoliť dospieť neskôr, alebo vôbec. Prihlásili sa dobrovoľne a aj nedobrovoľne na štúdiá s vôľou napraviť nemožnosť svojich rodičov, nevediac pravý dôvod, zámer. Vzorec, alebo nekonečné otĺkanie hodnôt a rebríčkov, ktoré si vydedukovali v správnosť rodičia? Akási skepsa z veľmi veľkého rozplazu informácií, fotiek, prevŕšenie , porovnávanie a totálny chaos ústiaci do prehlbovania duševných hodnôt, ktoré odďaľujú, alebo úplne znemožňujú funkčnosť milostných vzťahov. Výsledkom sú zástupy rozvedených a neprosperujúcich partnerstiev kvôli obúchanému vzorcu, ktorý nevyšiel tak ako sa pred X rokmi nastavil. Tlak na autentickosť je vďaka dobe v ktorej žijeme neskutočne silný. Potlačovanie inakosti, nepoukazovanie na to vybočiť z radu a robiť si to tak ako skutočne túžime, je snáď jedinou možnosťou, ako nestratiť kompletne seba samého. Žiť vedome, tak ako vedome prísť na vzorce vytvorené dávno pred naším počiatkom. Snažiť sa ich zmeniť a skúsiť nájsť spôsob žiť zdravú lásku, uvedomovať si slabosť systému a využiť ho vo svoj zatiaľ nenaplnený prospech. To je realitou nie jedného človeka na Slovensku, v Európe a vo svete.
Chcela som sa touto obkľukou dostať naspäť ku dokumentu, ktorý ma vyviedol z miery. Nie je to nič neobvyklé v závislosti na tom, že som bezprecedentný srdciar. Je stále menej možné neprísť do styku s bielymi ľuďmi. Majúc sofistikované oblečenie a drahú techniku. Filmári, ktorí navštevujú odľahlé časti našej planéty, prinášajú prostredníctvom internetového linkovania záber vzdialený našej kultúre, jazyku, no najmä zábery vzdialené od absolútnej autentickosti, ktorú my poznáme. Niečo čím je farba, nahé telo a zvyky nereálne túto unimobunku uchopiť. Bublinka svojho druhu a pre nás zrnkom piesku.
Toľko expedícií sa vybralo hľadať pigmeiov, africké kmene s tanierikmi v ústach. Ďalší s krkmi predĺženými pružinami alebo nápadnými rukávovými tetovaniami s ďaleko väčším poznatkom, než len farbou vyprsknutou na tele. Prirodzenosť, ktorou nám chcú tieto tímy filmárov pripomenúť ako veľmi sme sa my, pupky sveta, vzdialili od prírody a ako veľmi sme vlastne závislí na systéme a jeho vydobytkoch.O tom ako by možno ani jeden z nás nebol schopný prežiť v lese, pretože nevieme ako loviť. Nevieme sa hýbať v našom prirodzenom prostredí. Podaktorí nevedia žiť bez práčky, umývačky aj napriek tomu, že žijú v odpade vytvorenom vlastými rukami. Mladšie generácie možno ani nevedia ako založiť oheň v prírode, bezpečne. Takýmto spôsobom sme My sami prišli o svoje počúvacie zmysly. Nevnímame. Sme hluchí a už nevieme čo je pre nás dobre, či správne. Kontakt so zemou a intuíciou, ktorú máme rovnako tak ako zvieratá, je v standby režime, alebo úplne utlmený. Ľudia začali žiť unitárne, aby nepotrebovali nikoho iného, pri čom je to jeden z najväčších omylov. Komunita je neskutočný náboj. Čím viac ľudí s rovnakým alebo podobným názorom, myšlienkovými mapami, majú silu na ktorú sa nezmôže pár roztrasených predstaviteľov vlády. Nemali by šancu. Celá táto symbolika mi priam až kričí v ušiach, že to smrdí totálnym problémom. Bez osvety a prepojenia, ľudia bez inštinktov, ktoré sa vytratili vďaka tisíckam esenciálnych olejov za tisícky eur. My sami si skracujeme život, prehlbujeme psychické zúfalstvo a odbočujume z možnosti byť sami sebou. Cítiť seba.
Tých strán je tu ďaleko viac. Tým, že sme schopní sa s dnešnou technikou dostať na miesta, kde sa kedysi veľmi ťažko dostal akýkoľvek beloch, sme posunuli trendy ,,VIDINY,, lepšieho života aj na odľahlé miesta. Pýtam sa : ,, Kto sa nechce mať lepšie? `` áno, všetci sa chceme mať lepšie, ale za akú cenu? Za aké veľké obetovanie sme schopní tolerovať takéto devastovanie osobných a stále žijúcich ľudských schránok? Pred očami sa krivíme charakterovo. Čo je azda horšie, meníme sa na niekoho, kto už je plagiát. Vykonštruované neviditeľné peňažné šťastie, ktoré ale nemá žiadnu základňu, keďže drvivá väčšina ani nevie ako manipulovať s peniazmi. Pri všetkých týchto myšlienkach mám suchý rožok v hrdle. Len keď o tom premýšľam a dávam to na nepopísaný papier, mám obavy, kam až to môže spieť. Kde až zájdeme? Domorodé kmene majú na výber tiež. Vďaka dostupnosti internetu, aj na tak odľahlých miestach, majú možnosť vymeniť svoju nahotu za patagonia tričko. Sofistikovaný svet im vytvára zbierky. Majú možnosť preberať zvyky belochov a začnú snívať o tom ísť preč, alebo tiež ako u nich v džungli vybudovať nejaký systém, na ktorom sa samozrejme budú podieľať biely. Skúsenosti ich poručia na poličku vďačnosti. Bohatstvo nerastných surovín a ťažba môže týmto snom ísť naproti. V podstate im plne rozumiem. Zrejme by sa nik nedivil, že túžia žiť lepšie. Myslia si, že tento náš systém je lepší. Veria tomu, že my biely žijeme lepšie. Ale je to skutočne tak? Kompletne devastujeme lesy, prirodzenosť, ktorá nás ľudstvo vôbec nepotrebuje. Izolujeme sa od chladu, vetra v materiáloch, ktoré znižujú naše zdravie. Konzumujeme potraviny, ktoré netušíme, kde majú pôvod. Hovieme si v blahu a i tak väčšina ľudí nenachádza šťastie, úplnosť pretože maličkosti už stratili kúzlo. Lúč slnka pri zobudení ich dovádza k šialenstvu, kúpia si roletu. Našla by som azda stovky prirovnaní v našom šialenom svete.
Domorodci sa vedia správať vo svojom prirodzenom prostredí a My všetci by sme sa mali učiť! Vedieť našu novú prirodzenosť zabrzdiť. Je dosť možné, že táto fatálna scéna lietajúcich presklenených tabulí, jedla v žuvačke, či transport v lietacích kabínach (žijúci vo filme), naberie skutočné rozmery. Možno sa jej nedožijeme my. Možno až generácia našich pravnúčat, no i tak mi to spôsobuje tik v oku... všetko akoby stratí svoju skutočnú farbu. Skutočnú chuť a aj vôňu. Rozvíjame a meníme sa rýchlo, no aj tie rozdiely v povedomí rozličných regiónov sú rozdielne. Inovácie, technika a prelinkovanie nám už teraz nabúrava súkromie. O pár rokov zmizne papierová podoba peňazí.
Tá krehkosť prirodzena týchto kmeňov odchádza. Naša prirodzenosť sa potopila v internete a chaose. My sme si podpísali ortieľ konzumom a v nevyplnení pomyselného džbánu z života našich predchodcov. Je mi z toho smutno, že sa tento developérsky cirkus rozmohol aj v najviac utajených miestach, kde panenská príroda, spôsob obživy a spôsob zabitia zvieraťa súvisí s hlbokým súznením ich prirodzeného prostredia. Áno viem, je naivné si myslieť, že tieto kmene zotrvajú pri tradičnom spôsobe života. Veď krásne kroje u nás na Slovensku sú tiež len raritou a spomienkou tancujúceho a tešiaceho sa národa plného inšpiarácie a svornosti. Stačí si pozrieť filmy od pána Karola Plicku a moje srdce chytá nostalgia, ktorú som nezažila na vlastnej koži.
Trend navštevovania domorodcov v ich obývačke má zapríčenenie výmenný obchod, peniaze s ktorými oni nevedia pracovať. Oblečenie, ktoré zrazu popiera ich telo, ich nahotu. Čoskoro tie aboridžínske civilizácie budú profitovať, a už sa to zrejme aj deje, na svojich múzejných kúskoch aka takto vyzerali naši predkovia. Ich pôvodná línia už bude nie na začiatku, ale na konci ich vývoja. Taká je prognóza, taký je trend a taký je život na tomto svete. Jeden obrovský otáznik k ľuďom, ktorí sa vzdelávajú, ktorí premýšľajú a ktorí šípia ako ďaleko sme zašli. Mrzí ma to, ale : ,, Každý si zaslúži lepší život!?''
Ako vnímate momenty Vášho lepšieho života?
https://www.ceskatelevize.cz/ivysilani/12289331782-jeste-nez-zmizi/21956226032