# E l l a 7

          V jedno ráno, v podstate hneď na začiatku pobytu, som výletila pár dní po vnútrozemí. Zvolila som trasu z mesta Matara do Ella, kde som cestovala miestnym autobusom. Samotný príchod na autobusové nádražie o piatej hodine ráno bol prvý veľký zážitok. Matara sa nachádza kúsok od Walgami. Je to priam neuveriteľné, ale spoje akékoľvek, ktoré sa Vám vybavia, existujú. Môžete si vybrať klimatizované diaľkové autobusy, tie väčšinou razia do hlavného mesta Colomba, alebo do prímestských častí. Bus jazdí každú chvíľku a nemusíte čakať celý deň, stačí dvadsať minút. Samotná predstava tejto prepracovanej logistickej štruktúry dopravy je fascinujúca. Nestojí vôbec nič a aj keď sa veziete dlhšiu vzdialenosť za zvuku vibrujúceho repráku nad hlavou, blikajúcej palubnej dosky s hindu alebo budhi prvkami a šialenou jazdou vodiča, je to v poriadku. Stále sa posúvate k svojmu cielu. Je to pecka! Len pre porovnanie. Praha je s dopravou na tom skvele, dostanete sa pomerne rýchlo do všetkých miest s výnimkou prímestských častí, ktoré ja až tak často nevyužívam. Ale napríklad s mestom z ktorého pochádzam? Tam som vzdala čakanie na trolejbus, pretože sa všade dostanem rýchlejšie pešou chôdzou. A tie ceny? Myslím, že by sa mala dopravná správa v Žiline tuho zamyslieť.... 

            Nasadla som na odporúčaný autobus od miestneho, ktorý na mňa už z pár metrov zamával a kričal : ,, Ella, Ella, Ella? ''Oni totiž opakujú názvy cieľových destinácii niekoľko krát za sebou, keď by ste to náhodou nezaznamenali. Cesta trvala z Matari zhruba päť a pól hodiny, čo samozrejme nie je málo. V tom teple a prívale ľudí, ktorí sa tam zmestili, som skutočne neverila vlastným očiam. Aby som to skompletovala, nastúpila som v nultom bode, takže som sedela. Každou ďalšou zastávkou autobusák naberal ďalších a ďalších ľudí až do toho bodu, že sa tí ľudia nemohli ani pohnúť. Horúci vzduch tam stál, zbesilá jazda šoféra, ktorý predchádzal jeden kamión za druhým autom, či skútrom, nebral ohľady na nič. Po chvíľke si na to ale zvyknete a vlastne Vám to príde fascinujúci scénar mestskej/ prímestskej dopravy. 

                  Posledné dva kilometre to začala byť dosť bizár. Chlapík ktorý vyberal peniaze prišiel,  a ukázal aby som sa predrala cez ten natlačený národ v uličke menšej ako vstup do Zeme Nezeme, to bolo niečo. Uštedrila som si dve modriny. Celou silou som sa držala opierky pri šoférovi a keďže to bolo stúpanie do kopca v dosť veľkej rýchlosti ( mám pocit že vôbec nedávajú nohu z plynu), veru, nebolo mi všetko jedno. Odľahlo mi v momente, kedy mi podal baťoh a hlasno prizvukoval : ,,Ella!''Haaalelúúja, som na mieste.  

                  Vnútrozemská klíma nemá až tak horúci vzduch ako je tomu na juhu. Mestečko, ktoré bolo na mojom zozname ako prvé, sa nachádzalo v kopci. Je malebné, menšie, ale plné rotujúcich turistov, ktorí podobne ako ja prišli za fotogenickosťou lokality. Keďže nie som plánovač, vybrala som si ubytovanie až na mieste. Stačilo kliknúť na booking a Hipster hostel, umiestený v centre čajových plantáží, dostal zelenú všetkými palcami. 

                   Ella na mňa vdýchla romantickosť. Prišla mi veľmi malebná, farebná, kľukatá. Ako prvé stretnutie s ochutnávkou bol výhľad z Little Adam's Peak-u. Bola to príjemná prechádzka, pri ktorej som sa nijak zvlášť nezapotila. Skôr výletná ako našlapaná nálada výstupu mi otvorila úplne nové obzory. Panorama okolo Adamovho vrchu bola krásna, jemný vietor sa pohrával s mojimi vlasmi a ja som tú romantickú chvíľku potrebovala nutne zaznamenať do môjho denníka, ktorý vláčim so sebou všade, kde idem. A akonáhle ma napadne čo i len malá idea, už vyťahujem pero. Niekedy mi príde, že som dosť veľký podivňák, ktorí rád zapisuje všetko. Takto to mám aj s fotkou. Spotujem jedna radosť. Dokonca som nabrala takú drzosť, že som požiadala jednu slečnu, aby ma v tom výhľade na kľukaté cestičky v okolí, odfotila. Neverili by ste ako zaujímajú pamiatky a vyhliadky mojich rodičov, len keď som na nich aj ja... Takže keď mi príde trápne vyťahovať selfie tyčku, ktorú teraz už asi nevyužijem, keďže som na nej zlomila tú najdôležitejšiu časť :D opýtať sa niekoho na fotku tiež nieje až taká veda ako sa toho vždy obávam. Ako keby som zaklínala alebo vyvolávala duchov. Divné pocity. 

                      Ďalšou zastávkou bol preslávený a najviac fotogenický most, Nine Arch Bridge, cez ktorý veľavážene prechádza vlak express, ktorý premáva vždy len jedným smerom a putuje tou úžasnou trasou Badulla - Ella - Nuwara Eliya - Hatton - Kandy až do Colomba. Niekoľko hodinové potešenie oka. Most je architektonický skvost. Najskôr som sa k nemu nejak nevedela dopátrať, ale najjednoduchšie, čo sa dá urobiť je ísť smerom po kolajách a dôjdete až na miesto činu. Je to veľmi fotogenické miesto, len ma prešla chuť ho fotiť na mieste asi s ďalšími pätdesiatimi ľuďmi, ktorí tam pulzovali ako doprava v centre Prahy. Vyšla som si na vyhliadku,  bola v nadhľadovom uhle a tam som vyčkala na vlak. Trvalo to nejakú dobu, ale našťastie som nemusela čakať až do tmy. Stihla som to ešte počas dňa. 

                           Jedno z najkrajších miest a slávnou čerešničkou na torte tohoto prvého výletného dňa bolo ubytovanie v hipsterskom hosteli, ktorý sa nachádzal v čajových plantážach, ktoré okupujú polovicu Srí Lanky a najmä teda v tej stredovej zóne, zelenej farby. Vôbec nepotrebujete ísť na obhliadku do uzavrených a spoplatnených miest. Stačí sa prechádzať a dýchať tú úžasnú vôňu, otrhnúť si lístok a rozmnelniť ho medzi prstami, alebo ho degustovať. Bola som nadšená. Pri spomienke na tie pohľady zapadajúceho slnka na balkóne vyššie popisovaného hostela, ma radosť drží aj teraz.