°°° Break downs °°°

Tento rok je veľkým otáznikom vo veľa veciach. Tak ako sa začal, pokračuje a blíži sa šialeným tempom ku koncu. Od samého začiatku som si stanovovala veľké ciele a hneď v prvej časti nastala situácia, ktorá ma ochromila. No nie len mňa, ale mojich islandských priateľov tiež. Kamarát, ktorý s nami trávil minulé leto na lagúne bol nie len kamarát, ale stal sa súčasťou našej rodiny. Taká, ktorá sa vybuduje keď ste spolu na každo dennej bázi a zažívate spolu hore a aj dole, jednoducho všetko, pretože ste ďaleko od rodiny a blízkych kamarátov. Vytvorili sme si tu takú našu islandskú rodinu, kde prežívame veľa vecí spoločne. Spoznávame sa a vyplávajú rozne veci napovrch. Dobré a aj tie zlé. Keďže sme len ľudia, pochopiteľné a odblokovateľné je všetko bez rozdielu na národnosť. Tento náš kamarát si zobral život. Stalo sa to na začiatku roka a písať o tom, vobec to vyjadriť, bolo viac než nemožné. O to neuveriteľnejšie je, že už je tomu pol roka a až teraz som schopná vyjadriť ako veľkú ranu to prinieslo nie len mne, ale nám všetkým. Áno smrť je všade, defakto umierame každý jeden deň a len premýšľať o smrti je momentálne viac než doležité. Je skutočne blízko. Bolí to odprevadiť ľudí, ktorých máme radi. Na ktorých nám záleží a obzvlášť, keď sa tí ľudia pre odchod sami rozhodnú a dokonca majú toľko odvahy, si ten život vziať sami. Možno to bude melodramatické, keď poviem, že je to hrdinstvo, vzhľadom k tomu ako pokakano veľa krát reagujeme len na chorobu a hlúpu chrípku. Myslím na neho každý deň a každý deň sa mi vracia spomienka v inej situácii. Chýba mi a som si viac než istá, že chýba všetkým. Takýmto vykúpením zo sveta bol pochovaný a udalosť zasiahla celý rok 2019. Udialo sa toho príliš veľa. Každá cesta má cieľ a tak som sa ocitla na svojej výprave opäť sama, tak ako to bolo aj pred tým. 

Láska k ostrovu ma neopustila. Krásu vzhliadam každý deň a prichádzajú mi pod ruku úžasné skúsenosti, skvelý ľudia a potvrdzujúca láska od kamarátov a rodiny, takže je všetko v poriadku. No straty a bolesti neskončili pri Thorsteinnovi. Keď už príde do života niekto, kto Vám dá toľko nových úžasných znalostí, nové obzory a vy cítite, že rastiete, meníte sa a nasledujete premenu, ktorá vyráža z momentu na moment dych až Vám ten niekto, dych vezme. 

Nie je to prvý krát čo sa muž do ktorého som sa zaľúbila zbalil a odišiel. Nechala som ho odísť bez slov a bez výčitiek, ale nevedela som, že je to rozchod. Nevedela som, že objatie a slzy s láskou na perách na letisku znamenajú zbohom navždy. Nevedela som, že bez vysvetlenia nastáva rozchod, po ňom nasleduje dlhá dvoj - mesačná cesta s veľa prekážkami dažďa, komárov a odstrihnutie sa od ženy o ktorej viete, že si zaslúži aspoň vysvetlenie a rozhovor. Nie, ono stačí vo svojej stratenosti nájsť dvere u úplne inej ženy, ktorá má novú iskru, vyzrelosť bez naivity a potenciál na prekonanie toho zabudnutia. Tak jednoduché to može byť z jeho strany a z tej mojej? Sklamanie, nepochopenie situácie a neočakávanie rozchodu taký aký nastal. Zanechalo to vo mne bolesť. Takú ako keď Vám umrie veľmi blízky človek s tým rozdielom, že ten človek stále žije a vy sa len musíte zrovnať s tým faktom, že ste boli odmietnutý a zavedený do čiernej doliny z ktorej si musíte vykliešiť cestu sami. 

Aj ja som sa stratila. Samej sebe a snažím sa vyškriabať z doliny, ktorú som si myslela, že neabsolvujem opäť. Nie s týmto mužom. Aj napriek všetkej snahe, nie, nedokážem pochopiť ako sa ľudia k sebe správajú. Ako veľmi možu klamať sebe a aj ostatným. Ako stratení musíme byť aby sme zranili ľudí ktorým na nás zaleží a za akú cenu. Potešenie a sexuálna kompenzácia s cudzincami. Som v tomto zrejme staromódna. Nevidím problém v tom, že to ľudia robia, nech to robia. Nech si každý robí čo chce so svedomím ktoré do toho vnáša, ale čo som si odniesla z tejto trpkej skúsenosti je, byť úprimný, nech to bolí ako chce. No úprimnosť je drahokam, ktorý ľudia prestali pestovať. Zabudli na svoj počiatok a nechali sa prekombinovať touto divne zrýchlenou sociálnou dierou. Sme zmätení možnosťami a vidinou toho mať ešte lepšie ako máme. No a na konci ostane len zvláštna reakcia typu - ó, mrzí ma ak je to pre teba blbé.  Ja som sa posunul. To teda ďakujem za to, že si mi dal vedieť. Čo je to lepšie? Je to to čo vidíme na obrázkoch? Atraktivita, okúzlenie - alebo je to to, že naozaj nevieme čo chceme a ten samotný fakt nás núti robiť tieto rozhodnutia ?  Možno sme skutočne tak sebastredný, že nám záleží len na jednotlivcovi - na mne, tebe na tebe. Otázok tu vzniká tisíce. 

Vzťahy nie sú jednoduché, ten náš bol, aspoň som si myslela. Bez zložitých otázok, bez hádok a hlúpych argumentov, no konce si takto nepredstavujem. Zrejme som stále naivná, že vidím v ostatných čistotu a pekné veci, prijímam nedokonalosti, pretože ja mám tiež veľa práce na sebe samej. Je to neustáli proces zdokonaľovania, ako vo všetkom. Viem byť nudná, ale aj zábavná, tak ako my všetci. Práve preto som tento článok nazvala break downs. Tento rok som zažila dva veľké prepady a začínam zasa na plochej linke. Cítim prázdnotu, nie preto lebo by som bola prázdna, naopak, mám v sebe nesmrteľný oheň a radosť, vďačnosť. No keď Vám niekto ublíži a zasiahne Vás to, ten oheň sa vzdiali z Vašich očí, vzdiali sa z Vašej duše a vy ho hľadáte. Neexistuje na to navigácia, ale tušíte, že tam je, že Vy ste. A nech to znie akokoľvej pateticky je to realita. Keď nás niečo bolí oddychujeme aby sa bolesť vytratila. Keď niekto zoberie časť Vášho srdca a vráti ho naspäť, už nie je nikdy ako pred tým. Tá malá časť sa vráti bez dychu, pretože ten druhý o tú malú časť nepečoval tak ako ste pečovali vy o tú jeho. Je čas tú jeho časť vrátiť naspäť. Rozhodla som sa pre ticho miesto dramat, od tých som odstúpila po nevydarenom päť ročnom vzťahu, kde bolo drámi až až. Tento krát som odignorovala neskoré mrzí ma to, nechcel som ťa zraniť - ale. Tichom. Je ticho a ja som v hibernujúcom móde. 

English version 

This year is being a big question mark in many things. As it's started it continues and in a super speed is coming to the end. From the very beginning I set my goals quite high but then the first tough situation came out, which absolutely paralyzed me. Not only me but my friends in Iceland too. A friend who spent with us all last summer in the lagoon, he was not only the friend, he became part of our family here. We used to be together every day, almost twenty for seven, we had ups and downs and with all respect to everyone, the bond's been created as strong enough as to overstep our human differences. We all are humans and we fully respected that individual aspect. Understandable and unlockable is everything no matter the nationality.  This friend took his life. It happened at the beginning of a year and to write about it or to express something was impossible for a very long time.  It's being already six months he passed and to find the right words how much pain it brought and not only me but all of us. It changed our lives, it affected daily routines. Yes, the death is everywhere around, we are basically dying every day and just to think of it is in our moments more than important. More than ever before. It hurts to see leave off friends or family we love. The people we care about and a bit more when they decide to leave on their own. Maybe it's going to sound melodramatic when I say these people are heroes whereby we're dealing with stupid flue and we think there is nothing worse in the world like that. I think of him every day and many times during a day he comes to my thoughts and I can literally see him laugh, eat skyr and talk with no shame of anything. You f °cking fuck! I miss him very much. This sad occasion crashed all year and since then nothing is the same. Every path has its purpose so I do. I've started to walk again on my own as It was some time ago too. 

Love to the island never left. The beauty I see every time whenever I go it's magical. The experiences which are coming almost every day are filling a gap of emptiness right now. An amazing people, friends who are around and my family which loves me even though I am so far. In overall I am a very happy and thankful person. Unfortunately,  when the new person who you allow come to your life who brought so much knowledge, new points of view and you feel like the growing process is peaking up, you change and everything around is changing too. The person who is literally taking your breath away by how impressive he can be, then at the end, he cut not only the breath but leaves you completely speechless. 

It is not for the first time what a man I fell in love packed and left. I let him go without hard words, without accusations but as well without knowing it's a breakup. I didn't know that hugs and tears with a love on my lips at the airport means goodbye forever. I didn't know that without explanations comes the end which follows long two months in the wild, walking, lots of rain and mosquitos and cut off the woman you know she deserves at least a conversation and a closure. No, it's enough in own lostness to find a door of the other woman with a spark, the maturity without naivety and potential to get over and forget. That's how easy it is for him, but what about me? Disappointment, misunderstanding and unexpected solving of the situation on his own. It left the paint behind. It hurt me. I felt very similar to when someone dies with only one base different, he lives and the fact he rejected me is what I need to process, accept and embrace. It took me to the dark valley and I need to figure out the way out. 

I feel lost. I am trying to get up and find the way out of that valley as I thought it's never gonna happen again. It did. Sadly, I didn't expect that. Not with him. Despite all the effort - no, I can't get why people act towards each other like this. How much lies and white lies are going on in our life to accept who we truly are to show out others as a very last option when there are no more options to show. How lost we have to be to forget about people who care about us to make them feel heartless. Pleasure and sexual compensation with strangers to avoid see the reflection in the mirror. I am old school in this. I don't see the problem in having sex, everyone can do pretty much what they feel to do. What I found about this situation as a lecture to me, communicate. To say aloud what you need to say even If it's gonna be painful, in an end there is much more damage caused by silence. Honesty is like a gem and it seems like people stopped to pursue it, plant it. It feels like we all forget about this importance, simple and so difficult task as to stand in front of the mirror and say whatever it's a real truth.  Although we are humans and we have everything there is missing the whole element of kindness, empathy, feelings. It looks like we are so confused by options. We have so many options and all looks pretty competitive almost as in the magazines. Is it a picture we are looking at, or charm what a person in the picture has? What makes us feel the other thing is better than this one. Sometimes it's like we're under narcotics of this social era. So lost in comparisons and so lost to live our life completely. The awkward reaction - Oh, I am sorry if it's suck for you. I moved on. Well, then thank you very much for letting me know. What does it make better? And why these types of closures are coming? Is it really too easy? Maybe we are way too much self - obsessed that we care only about me and me, you and you! 

Relationships are not easy, ours was, I thought so.  Sometimes I feel very naive in the way I see and treat humans as they all are great, beautiful and pure. Well, apparently they're not, or not all of them. As I am not either, cause there is a lot of work on me as a neverending growing process. I can be very boring and very funny too. That's why I called this article - break downs - . This year it is two falls and the line of my emotions are in the straight horizontal position. I feel emptiness not necessarily because I am empty but as well I know there is an unceasing fire inside of me, happiness and joy. When someone hurts you this spark step aside that's what happened, I am trying to find it again. There is no navigation and direction to grab it, only suspect that it's right there as much as suspect I am. When someone takes a part of your heart and then return it, the part is never as it used to be. The piece is without the breath because the other person was not taking care of it as you were. So it's time to return his piece. I decided for a silence apart of drama. I had to ignore too late sorry. Silence. It is calm and I am in the standby mood.